Túto kresbu som robil už dávnejšie, no vždy sa na ňu rád znovu pozriem. Na portréte som JA ako 5 ročný chlapec. Je to kresba podľa fotky, asi 10×10 centimetrovej.  Nie je to ľahký oriešok vysvetliť Vám ako som ju kreslil. Kresba člena rodiny je podľa mňa jedna z najťažších. Že prečo? Každý ho dôverne pozná. Každý presne vie ako sa tvári, a ak ide dokonca o autoportrét, na ktorom ste Vy ako umelec zobrazený, či v súčasnosti alebo z minulých čias, je to naozaj makačka. Nestojíte len pred ťažkou úlohou aby sa dielo páčilo v konečnom dôsledku len Vám, ale celá rodina nakoniec posúdi a povie či tú osobu naozaj pozná takú akú ste ju nakreslili. Preto pri kresbe člena rodiny treba dbať na každú maličkosť a s osobou sa úplne stotožniť. Ak ide o Vás, tento krok je už za Vami.

Celý autoportrét som robil len jednou ceruzkou a to pomerne dosť tvrdou.  Ceruzkou 2H. Že prečo? To sám netuším. Určite to nebolo správne rozhodnutie a samozrejme, že tá kresba aj tak potom vyzerá. No určitým spôsobom je to skúsenosť, že aj s obyčajnou tvrdou ceruzkou sa dielo dá vytvoriť. Takže ak by Vám niekto tvrdil opak, nie je to pravda. Keď má človek talent a chuť dá sa všetko. No ak by ste to skúšali radšej Vám radím používať mäkké druhy ceruziek. Dodajú dielu typickú hĺbku.

Začal som veľmi jednoduchými ale usmernenými rysmi tváre. V tomto bode môžete kľudne riskovať pretože ste s dielom ešte len na začiatku. Netreba sa báť robiť rýchle ale cielené línie. Začnite bodom, o ktorom viete, že ho dokážete určite nakresliť presne. Napr. očami, nosom či perami. Ja vo väčšine prípadov začínam práve očami. Tie sú veľmi dôležité v dobre nakreslenom portréte, možno dokonca najdôležitejšie. Skrz ne je vidieť náladu osoby. Niekedy sa stáva, že je ťažké vystihnúť presne tú istú náladu, ktorú má osoba na fotke. V tom prípade je treba veľa cvičiť a hľadať ten správny bod, s ktorým to dosiahnete. Raz som niekde čítal, bolo to už naozaj dávno, že vraj existujú dva druhy umelcov. Jeden z nich, podľa článku ten lepší, dokáže s dokonalou presnosťou vykresliť v očiach portrétu náladu a osobnosť človeka. To čo vidí, to tam aj dá. Ten druhý zobrazuje v očiach osoby svoju vlastnú náladu. Svoje vlastné vnútorné pocity pri kreslení. Ak prežíva horšie chvíle a vo vnútri pociťuje smútok, ten istý smútok sa zobrazí potom aj v očiach kreslenej osoby. Nie je to samozrejme chyba, je to taktiež umenie, ktoré k tomu patrí. Ťažko povedať či mal článok pravdu, keď tvrdil, že oba typy umelcov sú si rovnocenný. Problém podľa môjho názoru nastáva vo chvíli, keď kreslená osoba na fotke či v skutočnosti, prežíva šťastné chvíle, no umelec v jej očiach zobrazuje vlastný smútok.

Keď som mal rýchlo načrtnutú tvár a bol som s ňou spokojný, začal som najprv s jemnými tieňmi. Už pri prvom náčrte osoby je pekne vidieť či sa dielo podobá na kreslenú osobu. Ak nie treba začať s korekciami, keď nepomáhajú treba začať od začiatku na novom papieri. Ja sa vždy snažím vystihnúť osobu hneď na prvý krát a moc nekorigovať. Kresba má tak potom rýchlejší a plynulejší priebeh. Takže, keď mám nakreslené oči nos a pery, taktiež rýchly náčrt vlasov, hlavné pramienky a uši, začína sa tieňovanie. Zo začiatku len naznačím ich sklon a umiestnenie jemnými plochami. Potom postupne dokresľujem. S vlasmi mám vždy najviac roboty lebo pokrývajú skoro najväčšiu časť a kvôli celkovej podobe je nutné sa s nimi dlho hrať. Inak by dielo nevyzeralo tak dobre a v konečnom dôsledku aj neľudsky. Pri kreslení nosu u dieťaťa si treba dať pozor. Deťom nosná kosť rastie až vo vyššom veku. Ak ju tam náhodou nakreslíte pridáte tak dielu niekoľko rokov a už by to nebola tá istá osoba. Úplne stačia jemne naznačené nozdry a guľatá špička nosu. Pár jemných tieňov, záleží od toho kadiaľ ich vrhá nos. Moc som sa s touto kresbou nehral. Viac menej bola rýchlo hotová, za čo môže práve ten fakt, že som ju kreslil len tou jednou spomínanou ceruzkou. Ale som to predsa JA.

Autoportrét